Fenomén latinskoamerického sociálneho konštitucionalizmu na príklade Mexika a Peru
Sociálny konštitucionalizmus spočíva v zakotvení ľudských práv druhej generácie v ústave a ich realizácii so systematickou podporou štátu. Tento komplexný fenomén je akousi strednou cestou medzi liberalizmom a socializmom, ktorá sa zvykne označovať ako „sociálny liberalizmus“ či „sociálna demokracia“. Príspevok je prípadovou štúdiou, zameranou na sociálny konštitucionalizmus Mexika a Peru zhruba prvej polovice 20. storočia, ktoré bolo obdobím sformovania sa solídnych základov tohto typu konštitucionalizmu v oboch štátoch. Mexiku pritom patrí v zavedení sociálneho konštitucionalizmu (1917) celosvetové prvenstvo. Peru bolo zase druhým štátom Latinskej Ameriky, v ktorom sa tento fenomén objavil (1920). Mexický a peruánsky sociálny konštitucionalizmus sú teda dvomi najstaršími a tiež do značnej miery, nie však úplne, sa podobajúcimi ústavnými úpravami ľudských práv druhej generácie v latinskoamerickom priestore (právo na vzdelanie, právo na súkromné vlastníctvo obmedzené jeho sociálnou funkciou, práva pracujúcich, sociálne zabezpečenie a iné). Zároveň ide o relatívne komplexné právne úpravy, ktoré v Mexiku i Peru podnietili zásadné sociálne, ekonomické a politické transformácie.