Medzinárodná delimitácia námorných zón (1969–2009)
Článok zameriava svoju pozornosť na vývoj medzinárodnej námornej delimitácie medzi prelomovými rozhodnutiami Medzinárodného súdneho dvora v prípade “The North Sea Continental Shelf cases” (1969) a “The Maritime Delimitation in the Black Sea” (2009). Hoci právnym základom námornej delimitácie bol článok 6 ženevského Dohovoru o pevninskej plytčine (1958), medzinárodná judikatúra čoskoro vyvinula svoju vlastnú metodológiu, ktorá sa myšlienkovo vzdialila od nevyhnutnosti stotožnenia námornej delimitácie s equidistančnou líniou. Na druhej strane je prekvapivé, že hoci equidistančná línia vypadla z ustanovení delimitačných článkov Dohovoru OSN o morskom práve (1982), bola to práve equidistančná línia, ktorá bola v plnej miere zachovaná a akceptovaná i v neskoršej judikatúre ako myšlienkový základ každej námornej delimitačnej línie, a to bez toho, aby boli medzinárodné súdy limitované jej relevantnou modifikáciou v jednotlivých prípadoch. Inkorporácia spravodlivosti ako princípu v metodológii námornej delimitácie sa javilo ako perspektívny krok na začiatku šesťdesiatich rokov 20. storočia. Neskôr sa však ukázalo, že takýto progresívny vývoj išiel pravdepodobne príliš rýchlo vzhľadom na následnú absenciu kritického pochopenia tohto nového princípu námornej delimitácie a v neposlednom rade doviedol svojou bezbrehou aplikáciou samotnú námornú delimitáciu do slepej uličky začiatkom osemdesiatich rokov 20. storočia. Našťastie neskoršia jurisprudencia v námornej delimitácii sa postupom času stala viac štruktúrovanou a predvídateľnou. Rozhodovacia prax medzinárodných súdov začiatkom 21. storočia vytvorila postupne celý metodologický systém námornej delimitácie, umožňujúca medzinárodným súdom jednotný postup v námornej delimitácii s jeho modifikáciou zodpovedajúci každému danému prípadu námornej delimitácie. Napriek tomu je delimitácia svoju imanentnou podstatou vždy jedinečná a komplexná, rešpektujúc špecifickú charakteristiku každého individuálneho prípadu.