The International Delimitation of Maritime Zones (1969–2009)
Czech original: Medzinárodná delimitácia námorných zón (1969–2009)
This article explores the development of maritime delimitation between the breakthrough decisions of the International Court of the Justice in the North Sea Continental Shelf cases (1969) and the Maritime Delimitation in the Black Sea (2009). Being based on the Art.6 of the Geneva Convention on the Continental Shelf (1958), the international jurisprudence rather quickly developed its own methodology which has made a long way from the simple assumption that the final delimitation must be always the equidistance line. On the other hand, whilst the equidistance line disappeared from the wording of the delimitation clauses incor¬porated in the later United Nations Convention on the Law of the Sea (1982), the delimitation line of the equidistance line survived in the later jurisprudence, being the starting point for all delimitations without limiting the international courts of a relevant adjustment because of the particular characteristics of every single case. The adoption of equitableness in the methodology of maritime delimitation seemed to be a perspective step forward in the late 1960’s. However, this progressive development went probably too fast to enable a full apprehension of the various possibilities of this new approach and came with its limitless application of equity into a dead-end in the decisions of the early 1980’s. Gradually, the later international jurisprudence in maritime delimitation has become more structured, respecting more the natural characteristics of each particular case. Finally, a structured framework of a methodological system appeared in the early years of the 21st century, enabling the courts a more common approach, whilst modifying the delimitation system regard¬ing the particularities of each individual maritime delimitation case.
Czech original: Článok zameriava svoju pozornosť na vývoj medzinárodnej námornej delimitácie medzi prelomovými rozhodnutiami Medzinárodného súdneho dvora v prípade “The North Sea Continental Shelf cases” (1969) a “The Maritime Delimitation in the Black Sea” (2009). Hoci právnym základom námornej delimitácie bol článok 6 ženevského Dohovoru o pevninskej plytčine (1958), medzinárodná judikatúra čoskoro vyvinula svoju vlastnú metodológiu, ktorá sa myšlienkovo vzdialila od nevyhnutnosti stotožnenia námornej delimitácie s equidistančnou
líniou. Na druhej strane je prekvapivé, že hoci equidistančná línia vypadla z ustanovení delimitačných článkov Dohovoru OSN o morskom práve (1982), bola to práve equidistančná línia, ktorá bola v plnej
miere zachovaná a akceptovaná i v neskoršej judikatúre ako myšlienkový základ každej námornej delimitačnej línie, a to bez toho, aby boli medzinárodné súdy limitované jej relevantnou modifikáciou v jednotlivých prípadoch. Inkorporácia spravodlivosti ako princípu v metodológii námornej delimitácie sa javilo ako perspektívny krok na začiatku šesťdesiatich rokov 20. storočia. Neskôr sa však ukázalo, že takýto progresívny vývoj išiel pravdepodobne príliš rýchlo vzhľadom na následnú absenciu kritického pochopenia tohto nového princípu námornej delimitácie a v neposlednom rade doviedol svojou bezbrehou aplikáciou samotnú námornú delimitáciu do slepej uličky začiatkom osemdesiatich rokov 20. storočia. Našťastie neskoršia jurisprudencia v námornej delimitácii sa postupom času stala viac štruktúrovanou a predvídateľnou. Rozhodovacia prax medzinárodných súdov začiatkom 21. storočia vytvorila postupne celý metodologický systém námornej delimitácie, umožňujúca medzinárodným súdom jednotný postup v námornej delimitácii s jeho modifikáciou zodpovedajúci každému
danému prípadu námornej delimitácie. Napriek tomu je delimitácia svoju imanentnou podstatou vždy jedinečná a komplexná, rešpektujúc špecifickú charakteristiku každého individuálneho prípadu.