Favor testamenti and (Un) Certainty of Expression of Will
Czech original: Favor testamenti a ne/určitosť prejavu vôle
The paper deals with two decisions of Supreme Court of the Czech Republic and Supreme Court of the Slovak Republic. Their legal core was to assess the validity of testaments in which testators have appointed the heir in such a way that the heir should be the one who took care of the deceased to his death and who organized his funeral. This form of appointing heir raised doubts whether the testament satisfies the content requirement of the testament expressed in the § 477 of the Civil Code of the Slovak Republic and whether the testament is not invalid because of uncertainty of expression of a will in terms of § 37 (1) of the Civil Code of the Slovak Republic. The two supreme courts finally recognized the testaments as valid. Using applicable legal standards and principles of interpretation of testaments, the authoress tries to find out the legal foundation of such a form of appointing an heir. She concludes that in the case of instituting an heir in the testament in such a way that the heir should be the one who took care of the deceased to his death and who organized his funeral, the appointment is certain at death of the deceased. The heir should be the person who took care of the testator under the condition that he will also organize a funeral. Simultaneously, because the conditions in testaments according to § 478 of the Civil Code of the Slovak Republic have no legal consequences, the authoress (in line with prevailing interpretation) considers such a condition as not attached. It follows that the inheritance is at death of the testator offered to the person who took care of the deceased regardless of whether he will organize a funeral or not. Although this interpretation does not entirely respect the will of the testator, through the application of the principle of favor testamenti, it interprets the testamentary disposition in such a way as to be in accordance with the provisions of the Civil Code. In this way the interpretation allows to overcome uncertainty of expression of a will at death of the deceased and thus avoids invalidity of testament because of conflict with the § 37 (1) of the Civil Code of the Slovak Republic.
Czech original: Príspevok sa venuje dvom rozhodnutiam vydaným NS ČR a NS SR, ktorých právnym jadrombolo posúdenie platnosti závetov, v ktorých ich zriaďovatelia ustanovili dediča takým spôsobom, že nímmá byť ten, kto poručiteľa doopatruje a usporiada mu pohreb.Uvedený spôsob označenia dediča vyvolalpochybnosti, či závet vyhovuje obsahovej požiadavke testamentu vyjadrenej v § 477 OZ a či závet nie jeneplatný z dôvodu neurčitosti prejavu vôle v zmysle § 37 ods. 1 OZ. Obidva najvyššie súdy napokon uznalizávet za platný.Vychádzajúc z platnej právnej úpravy a z princípov ovládajúcich výklad závetov, autorkav príspevku formuluje právne zdôvodnenie vyššie uvedeného spôsobu označenia dediča v závete.Dochádzak záveru, že ak poručiteľ ustanoví dediča slovami „mojim dedičom nech je ten, kto sa o mňa do mojej smrtipostará a usporiada mi pohreb“, takáto inštitúcia je v čase jeho smrti určitá.Dedičom má byť ten, kto poručiteľadoopatroval, pod podmienkou, že usporiada i pohreb. Zároveň, vzhľadom na ustanovenie § 478 OZ,podľa ktorého nemajú akékoľvek podmienky pripojené k závetu právne následky, (v súlade s prevládajúcouinterpretáciou) považuje takúto podmienka za nepripojenú. Z toho vyplýva, že dedičstvo by sa v okamihusmrti poručiteľa malo ponúknuť tej osobe, ktorá sa starala o testátora do jeho smrti, bez ohľadu na to, čiusporiada aj pohreb, alebo nie. Navrhovaná interpretácia síce dôsledne nerešpektuje poručiteľovu vôľu,aplikujúc princíp favor testamenti však vykladá testamentárnu dispozíciu takým spôsobom, aby bolav súlade s ustanoveniami zákona. Tým umožní preklenúť neurčitosť prejavu vôle poručiteľa v čase jehosmrti a predíde tak neplatnosti testamentu pre rozpor s ustanovením § 37 ods. 1 OZ.