Československý národ a demokratické základy národného výboru a národného zhromaždenia v roku 1918
Vznik Československa a snaha o demokratizáciu pomerov na území bývalého Rakúsko – Uhorska je výborným historickým príkladom, ktorý môže pomôcť pochopiť postmodernú krízu legitimity demokratických inštitúcií spôsobenú predovšetkým oslabením vzťahu k vlastnému politickému národu, čo vedie k rozbitiu tézy o jednotnosti a homogenite vôle neempirického subjektu. Československý národ bol pokusom o vytvorenie jednotného štátotvorného politického národa spojením dvoch národností do jedného etnického celku. Teoretická rovnocennosť českej a slovenskej národnosti obsiahnutá v politickom programe čechoslovakizmu nebola prevedená aj do štruktúry vrcholných orgánov československého štátu. Požiadavkám na reprezentáciu, ktoré sa v zastupiteľskej demokracii viažu na dve základné východiská, ktorými sú sloboda jednotlivca prejavujúca sa na tvorbe štátnej vôle a jednota a homogenita reprezentovaného celku, nevyhovel ani Národný výbor ani Národné zhromaždenie.Obidva vrcholné zastupiteľské orgány spĺňali len formálne požiadavky legitimity demokratických inštitúcií. Korene oslabenia vzťahu k československému národu zo strany Slovákov a ich autonomistických prejavov v prvej polovici 20. storočia môžeme hľadať práve v nedodržaní základných princípov demokratického usporiadania Československa.